Dlho som sa neozvala, ale veď to poznáte – život žriebätka je ťažký a nijak extra zaujímavý. Tu idete spať, tam sa zobudíte, tu sa najete, tam si ľahnete, prídu deti, ktoré váš capkajú (v tom lepšom prípade) medzi očami… a tak nejak stále dookola. Musím sa priznať, že sa mi za tie posledné mesiace nič zaujímavého neprihodilo. Ba počkať, jedna vec by tu predsa len bola.
Skamarátila som sa s tým dievčaťom, ktoré sa stará o moju mamku. Volá sa Natália a chodí za mnou skoro každý deň. Teda, nebudeme si klamať, chodí za mamkou, ale vždy sa dosť dlho venuje aj mne a skúša so mnou všelijaké triky. Tak napríklad, už som sa naučila dvíhať nohy a nechať si kopýtka zospodu vyčistiť takým žltým zahnutým železom, tuším to volajú škrabák. Je to super, lebo vždy v nich mám zaseknuté malé kamienky, ktoré ma tlačia a zle sa mi stúpa. Natália mi poklepe po kolienku, ja jej nastavím moju ctenú nôžku a čáry-máry-fuk, kamienky sú razom preč. A potom ma za to ešte aj pochváli, ha-ha, dobré, nie? Tiež ma pekne vyčistí červenou kefou a vyčeše mi hrivu, čo sa mi ale moc nepáči, lebo ma to kváka a vždy mi v tom hrebeni ostane polka vlasov. Ale tak, čo kôň neurobí pre krásu…
Po tejto dôkladnej kúre sa všetka jej pozornosť pomaly presmeruje na moju mamku a idú spolu von. Najprv chodili len samé a ja som ostala sama, zavretá buď v boxe alebo v ohrade, no po čase ma začali konečne brávať so sebou. Spočiatku to bolo veľmi namáhavé, lebo som nemala toľko síl na to, pol hodinu behať za mamkou po poli, ktorému nevidím začiatok ani koniec, no ako sa hovorí, cvičenie robí majstra a už behám ako najväčší frajer. Natália hovorí, že je to dobré, lebo si takto zvyknem na všetky situácie, ktoré ma neskôr postretnú. Neviem, čo tým myslela… každopádne som rada, že som spoznala niekoho ako je ona a mám ju rada. Zatiaľ.
Celá debata | RSS tejto debaty