Nana.blog

Ako Jano sľúbil, začal sa mi oduševnene venovať. Bolo to príjemné, konečne zase cítiť trochu autority a lásky zároveň. Až mi prišlo ľúto, že sme nezačali spolu pracovať skôr.

Keďže nepatrím medzi tie sprosté kobyly, ktoré zaujíma len dĺžka hrivy a tvar kopýt, svojho nového učiteľa som, dovolím si povedať, veľmi milo šokovala. Bez jedinkého odvrávania som totiž urobila všetko, čo odo mňa žiadal – a to sa mi veru často nestáva. Keby ma teraz videla Natália, určite by na mňa bola hrdá.

Mali sme pred sebou posledný deň a ja som už s hrdosťou niesla na chrbte sedlo. Nie to ozajstné, iba bezkostrové, vraj na iné mám ešte čas. Ale aby som si zvykla na tú záťaž. Poviem pravdu, čakala som, že to bude horšie, toto mi veľmi pripomínalo obyčajnú westernovú deku, akurát to bolo inak tvarované a priľnavejšie. Jano so mnou hrdo prechádzal po cestičke smerom ku vrátnici a kanceláriám majiteľa stajne. Chcel sa pochváliť a zrejme aj dohodnúť ďalšie podmienky. Zapískal na prstoch a onedlho sa z okna vyklonil šéf.

„Poď dole, chcem ti niečo ukázať!“, zakričal Jano, a mne potom zašepkal:

„A teraz sa snaž ako len najlepšie vieš, lebo inak mi ťa zoberú a vieš, čo ťa potom čaká…“

Nemusel mi veru dvakrát hovoriť. Poslušne som predvádzala všetko, čo chceli. Chodila som za nimi ako psík, dvíhala nohy, cúvala, ustupovala… jednému by z toho aj preplo. Ako to tí drezuráci dokážu robiť celý deň v kuse?

„Janko, to, čo si dokázal,  je síce pekné, ale ty si asi nepochopil, o čo tu ide. Ten pán, čo tu bol, sa s majiteľom dohodol na kusy, a tie už zarezervoval do budúcomesačnej výroby. Ty si síce teraz možno myslíš, že si zachránil jedného koňa, lenže miesto neho pôjde nejaký ďalší, však vieš, do počtu. A keďže toto je problém majiteľa a nie môj, mňa to nezaujíma. Musí naplniť dohodnutú kvótu a keďže jediné kone, ktoré má, sú Aisha a jej mama, tak predpokladám, že veľa možností na výber nemá.“

Myslela som, že snáď zle počujem. Krvi by sa vo mne nedorezalo. Takže celá táto maškaráda bola úplne zbytočná? A on nás chcel predať obidve? Mňa aj mamku??? A už od začiatku vedel, že to takto dopadne, no nemal ani toľko slušnosti, aby nás o tom informoval? Už len kvôli Janovi, ktorý sa so mnou naozaj dosť trápil… takže, čo teraz?

Pozrela som na Jana, ktorý tam tiež stál ako obarený a nezmohol sa na slovo.

„Toto snáď ani nemôžeš myslieť vážne!“

„Bohužiaľ,“ odvetil šéf, potľapkal ma po krku a otočil sa na päte, nenútene si vykračujúc späť do kancelárie.

Do boxu som sa vrátila už automaticky, nemala som silu rozmýšľať nad ničím iným, len nad tým, čo sme to práve počuli. Poviem pravdu, na môj koniec som sa už začala psychicky akosi pripravovať, takže som nebola až taká šokovaná, ako som si to spočiatku nahovárala. Horšie to však bolo s mamkou, tá skoro dostala infarkt. Možno to bolo odo mňa nemiestne, ale musela som jej to povedať. Veď vy by ste sa chceli  jedného dňa len tak zobudiť a zistiť, že z vás má byť salám? Ani ona to iste nechcela.

…

Ďalšie dni už boli veľmi tiché a skleslé. Celá stajňa s nami držala pomyselný smútok a radšej sa k nám ani neprihovárali. Cítila som sa ako taký vyvrheľ.

„Kedy má prísť?“ počula som raz ráno Jana, ako sa zhovára s naším majiteľom – pokojne ho môžem nazvať aj naším vrahom.

„Niekedy budúci týždeň. Vraj čaká ešte na nejaké kone, aby sa mu cesta vyplatila.“

„A čo budeš robiť?“

„Čo ako by som mal robiť?“

„No, veď sme sa predsa dohodli. Dal si mi čas do konca mesiaca, že malú znormalizujem.“

„To dal. Ale peniaze potrebujem čím skôr, nie až keď sa na tieto mrciny konečne nájde nejaký kupec. Vlastne, asi som ti to nepovedal. Peniaze už mám. Teda, presnejšie, už ich zase nemám. Ale chápeš, na čo narážam.“

„Takže už si mu ich predal? Obe kobyly? Ty nie si normálny, sakra, veď im nič nie je!“

Vraho-majiteľ pokrčil plecami a zapálil si cigaretu.

„Tu sa nefajčí. A za koľko si ich predal? Koľko by ma stálo, keby som chcel aspoň malú odkúpiť?“

„Jano, kašli na to. Sú to obyčajné kone, nestoja ti za to. Miesto tejto tu (ukázal na mňa) si nájdeš ďalších troch.“

„Jasné. ty kone berieš len ako veci, tebe to vysvetľovať nemá význam. Ale ja som s „touto tu“ odmalička, pomáhal som jej na svet, každý deň som ju kŕmil, kydal jej, teraz som ju trénoval… veď pre boha, to nie je len tak! Ale to je jedno, nejde tu len o ňu. Ide tu o každého z tejto stajne. Na zabíjanie sú tu kravy, prasce, ovce, kozy… nie kone!“

V Janovom hlase som cítila zúfalstvo. Bože, tak mi ho bolo ľúto… až potom som si spomenula, že je vlastne smutný kvôli mne, a teda mi začalo byť ľúto aj seba. Veď mňa idú zrejme zjesť, nie jeho. Neviem, mne by asi nebolo smutno, keby to bolo obrátene.

„Ak ju tak veľmi chceš, tu máš číslo, skús mu zavolať. Kone sú už jeho, s ním sa dohodni a mňa z toho, prosím, vynechaj. Aj tak už meškám na stretnutie.“

Tľapol ho po pleci, akoby sa nič nestalo – AKOBY SA NIČ NESTALO A ONI SA TU PRÁVE BAVILI O POČASÍ – a ponáhľal sa preč.