Časom sa vyvíjame nielen fyzicky, ale aj psychicky. Začíname mať iné hodnoty, iné zmýšľanie a iný pohľad na svet. To, čo sa nám kedysi zdalo nesmierne dôležité, je dnes už len banalitou. A tak to je i so mnou a písaním denníka. Už v ňom nevidím význam, zmysel, potrebu. Pretože na tom, čo si zaznamenám, sa už aj tak nikdy nič nezmení. Náš osud neúprosne smeruje k svojmu koncu a my naň musíme len (ne)trpezlivo čakať.
Včera som oslávila tretie narodeniny. Posledné mesiace boli naozaj hrozné, spomínam na ne len veľmi nerada a možno práve to je dôvod, prečo som si od denníka dala dlhšiu pauzu. Dnes som si však povedala, že to predsa len vyskúšam znova. Bude to ako akýsi môj spôsob terapie. Potrebujem to zo seba dostať von. Potrebujem sa s tým niekomu zdôveriť, i keď len takto. Naživo sa mi o tom totiž hovorí veľmi ťažko – rozumej, nikdy som sa o tom s nikým nerozprávala. Môj osud som vždy zahovorila, no napriek tomu o ňom všetci vedia. Takéto veci proste neutajíš.
OK, tak teda… čo sa vlastne od posledného zápisu udialo? V podstate, slušne povedané, všetko sa posrkazilo. Jano sa ma snažil od nového vraho-majiteľa vykúpiť späť, avšak bezúspešne. Pár dní na to si teda po nás prišla veľká dodávka, z ktorej bolo už z diaľky cítiť neskutočný strach a počuť zúfalé výkriky zlomených koní, natlačených vnútri. Všetci veľmi dobre vedeli, čo ich čaká. Moja mamka sa pri vyvádzaní z boxu od strachu vykadila priamo doprostred cesty, za čo si od šoféra vyslúžila pár plesknutí po hlave a kopanec do brucha. Viac potom už radšej neprotestovala a poslušne vkráčala do dodávky. Ja som to však tak ľahko vzdať nechcela. Kopala som, vzpínala som sa, hrýzla som, dokonca som sa im aj nachvíľu vytrhla a snažila sa pomedzi ohrady prekľučkovať niekde do bezpečia, avšak v tom som v zadku ucítila niečo ostré a svet okolo mňa sa pomaly začínal točiť a miznúť.
Keď som sa prebrala, bola tma. Opatrne som zodvihla hlavu a keď si oči trochu zvykli, rozpoznala som obrysy železnej klietky, v ktorej boli okrem mňa ešte štyri kone. Všetky sa triasli a nervózne prešľapovali z nohy na nohu. Oči sa im leskli hrôzou a strachom… ani sa im nečudujem, pretože som sa začala cítiť rovnako. Mamku som nikde nevidela a na moje dotazy nikto nereagoval. Takto sme tu boli zavretí niekoľko hodín (alebo dní, to naozaj neviem, keďže všade bola tma a desivé ticho), počas ktorých sme spolu neprehovorili ani slovo. Po chvíli som to pochopila. Načo aj? Všetko sa to pre nás o chvíľu skončí, slová sú tu už len zbytočným luxusom.
Zrazu sa otvorili dvere a v ostrom svetle som spoznala, že sa k nám blížia nejaké siluety.
– „Dnes môžeme zobrať troch, Jonas. Kde nájdem mladšie ročníky?“, spýtal sa ženský hlas, ktorého ozvena sa zvučne niesla po hangári.
– „Vľavo, štvrtý a piaty box“, odpovedal znudene (asi) Jonas, ukazujúc smerom k nám.
Ach bože, tak už je to tu. Toľko som sa toho bála, avšak už sa to naozaj deje a mne začína byť kvalitne zle od žalúdka. Keby kone vedeli vracať, už by som zvracala.
Celá debata | RSS tejto debaty