Natália mala v Ďalekom meste kamošku Elišku. Teda, skôr len takú známu. Bývalú spolužiačku, s ktorou si občas zašli na burger, pivo a pár rečí. Obe dievčatá mali podobný pohľad na svet i rovnako pokrútený zmysel pre humor, a preto zostali v kontakte aj po tom, čo sa Natália odsťahovala.
– „Máš v pondelok čas na nejaký ten burger?“, ozvala sa Natália, keď sa jej po čase znova naskytla cesta do Ďalekého mesta. Z týchto stretnutí sa už pomaly stala tradícia. Doobeda vybavovačky po meste, poobede zraz s Eliškou a potom rýchlo šupky-hupky na vlak domov. Naposledy sa takto videli pred niekoľkými mesiacmi.
– „anooo, najdem si :). kludne aj hned po robote mozeme nieco vymysliet. Uz je inak otvorena aj ta nasa burgraren, prestahovali ju na namestie“.
– „Ano ano, viem. Veď uvidíme, kam nás to zavedie. Tak mi potom v pondelok napíš, kde a kedy ťa mám počkať, jo?“
– „Jasneee, piseme si :)“
Eliška sa však už viac neozvala. Natália sa s ňou márne snažila skontaktovať, všetky správy i telefonáty ostávali bez odpovede. Deň, dva… spočiatku si nahovárala, že za to určite môže ukradnutý mobil, alebo nedajbože nejaká vážna nehoda. No postupne, i keď nerada, si musela priznať pravdu – Eliškina ignorácia bola zámerná.
Možno je to zvláštnosť a možno len náhoda, ale v Natáliinom živote nenájdete človeka, na ktorého by mala vyslovene ťažké srdce. Takýto vývoj situácie, a ešte k tomu od človeka, kde to absolútne nečakala, ju preto veľmi zamrzel a vynorilo sa pred ňou množstvo otázok:
– Čo sa mi to práve stalo?
– Prečo sa rozhodla ignorovať ma?
– Napísala som niečo zlé? Žeby sa na niečo urazila?
– Zatajuje sa preto, aby sa so mnou nemusela stretnúť?
– Prečo sa potom ale so mnou dohadovala, keď evidentne nemá záujem?
– Nebolo by jednoduchšie proste odpísať a niečo si vymyslieť, keď už nemá gule na to, povedať mi pravdu?
– Prečo sa takto správa inteligentná osoba, ktorej pomaly ťahá na tridsiatku? Takto sa predsa prejavujú pubertiaci, nie vysokoškolsky vzdelaní ľudia…
– Vysvetlí mi niekedy, čo jej sadlo na nos, alebo to týmto excesom definitívne uzavrela?
Samé otázky a žiadne odpovede… aj také situácie sa v živote stávajú a človek sa s nimi musí naučiť žiť. Iné neostávalo ani Natálii, a tak Elišku časom vypustila z hlavy. Spomenula si však na ňu pri každej návšteve Ďalekého mesta, kedy jej červík dohadov opakovane začal vŕtať do mozgu a klásť známe otázky. Neznáša takúto zbabelú nekorektnosť, sama sa predsa drží toho, že každý si zaslúži vedieť pravdu! Tak prečo nie ona?
Prešiel ďalší rok a Natália si, tak ako každý deň, nezúčastnene prezerá novinky na sociálnej sieti. Medzi fotkami ju zaujme pekné farebné tetovanie. Hneď ten štýl spoznala, toho tatéra jej kedysi ukázala Eliška. A toto je jej nový úlovok. Natália sa zhlboka nadýchla a rozhodla sa. Skúsi urobiť ešte jeden, posledný ústretový krok. Skúsi sa znova ozvať, pripomenúť, požiadať o vysvetlenie. Možno sa podarí a konečne bude môcť tento podraz zahodiť za hlavu.
– „Ahoj, vyskočilo tu na mňa tvoje nové tetovanie. Teeda, tatérovi posielam pochvalu! Škoda, že to medzi nami takto dopadlo, celkom mi chýbajú naše kde-tu stretnutia pri burgri…“
Celá debata | RSS tejto debaty